Čo ak by sa kreslenie učilo ako v Duolingu?

Navrhol som jednotku praxe ako jeden deň, nie ako lekciu: jedno zadanie, jedna kresba na papieri, jedna fotka, jedna viditeľná stopa, že sa to stalo.

Ukazovať pokrok ako rastúci súbor práce pôsobí úplne inak než percento dokončenia. Prvé hovorí „pozri, čo teraz existuje", druhé „ešte nie si hotový".

Číselné hodnotenie sa stále ponúkalo ako samozrejmá mechanika a stále bolo zlé pre začiatočníkov, ktorí majú chvíľu kresliť zle.

Dokáže byť povzbudenie dosť konkrétne na to, aby bolo užitočné, a pritom sa nestalo známkovaním?